Ak chceme byť spravodliví, zadáme rovnaké podmienky na splnenie úlohy a očakávame od všetkých rovnaké výsledky. Poznáte ten kreslený “vtip”, ktorý vtipne reaguje na citát Einsteina? “Pokiaľ budete posudzovať rybu podľa jej schopnosti vyšplhať sa na strom, celý život bude veriť presvedčeniu, že je hlúpa”
Spravodlivosť – rovnoprávnosť – naše vlastné mreže.
Nemusíme čakať na nové generácie, aby sme prehodnotili návyky. Celkom presne dokážeme pomenovať čo nám komplikuje život.
Dokonalosť a výkon – dve najväčšie imaginárne obavy, ktorým čelíme. A keby len tie. Naučili sme sa žiť podľa pravidiel, ktoré v nás vzbudzujú strach, pocit viny a ľahostajnosť.
Ako by sme žili keby sme od detstva vedeli, že máme možnosť sa rozhodnúť čomu budeme veriť. Keby sme vedeli, že návyky sa menia s pribúdajúcimi skúsenosťami a vedomosťami? Keby sme neboli porovnaní so všetkými spolužiakmi, ale naučení že každý človek je jedinečný. Že uznanie chyby je cnosťa meniť názory je prirodzené. Že každý si vytvára svoju vlastnú realitu, za ktorú nie je zodpovedný ani kolega, ani šéf. Že veci sú nemožné iba v našej hlave. Tých mreží si nosíme v sebe niekoľko.
V strese automaticky opakujeme naučené reakcie, ktoré sú založené na negatívnych emóciách. Akákoľvek negatívna reakcia, je pre náš bremenom. Spôsobuje bolesti hlavy a prebdené noci.
Situáciu dokážeme zmeniťtým, že zmeníme spôsob akým situáciu vnímame. Môžeme sa rozhodnúť urobiť to. Ak sa nám nejaká situácia nepáči, vytvára to v nás nepríjemný pocit. Práve spôsob akým o situácii rozmýšľame, vytvára ten pocit. A to je pasca, ktorá spôsobuje, že sa cítime nepríjemne.
Ak neznášam chodiť do práce, ten pocit mám vždy keď sa ocitnem v tejto situácii. Akonáhle začnem mať záujem o to, čo nové sa môžem v práci naučiť, zmení sa nielen moje uvedomenie ale aj môj postoj.
Najlepší spôsob ako začať, je uvedomiť si že názory druhých ktoré sme považovali za pravdivé, boli iba ich názorom. Môžem sa rozhodnúť, neprijať ich za svoj názor.
A potom prichádzajú na rad očakávania. To je niečo! Sme naučení plniť očakávania druhých najlepšie ako vieme. A nezaostávajú ani naše vlastné (väčšinou nereálne) očakávania. Napríklad, že ryba vylezie na strom.
